Niečo sa deje... ale nikto ti neverí
Začína to nenápadne. Dieťa nepozerá do očí (a možno aj pozerá), nezapája sa k ostatným (alebo rovno od nich uteká). Intuícia ti hovorí že niečo tu nesedí.
Lenže keď to povieš nahlas, reakcie bývajú ako cez kopírku:
-
"Prosím ťa, veď to je normálne, veď je ešte malý."
-
"Veď je chalan, chalani sú leniví!"
-
"Z toho vyrastie, má čas. Vy už by ste chceli, aby ako dvojročný vedel čítať počítať a násobiť."
-
"Aj ja som začala hovoriť skoro až v škole, to príde".
Čerešničkou na torte je, ak sa opýtaš odborníka (napr. pediatra, logopéda) a tí namiesto toho, aby ťa poslali k špecialistom, ťa uistia, že je ešte malý/malá a že má čas.
Na jednej strane ťa to upokojí.
Na druhej strane začneš pochybovať. Aj o sebe.
Toto je moment, kedy rodič zostáva sám - proti okoliu, proti neistote, často proti systému.